Všetci kričali, spievali a nadšene sa objímali, nikto nič nevnímal, čo bolo dôsledkom sčasti ich alkoholického opojenia a sčasti skvelej nálady, ktorú všetci mali. Nebolo na svete človeka, ktorý by sa netešil... alebo žeby predsa? Áno, bola medzi nimi. Len tak tam stála a nechala sa objímať ľuďmi, ktorí sa asi len chceli zohriať, prišli jej neúprimní, bolo to zvláštne, keď sa na ňu tisli bez toho, aby čakali akúkoľvek spätnú odozvu. Bola tam telom, ale mysľou nie... Bolo im to jedno. A jej vlastne tiež. Nemala čas ani náladu zaoberať sa takými vecami, jednoducho ju to v tej chvíli netrápilo. Mala pocit, akoby sa okolo nič nedialo, akoby v jej tele nič nebolo, akoby sa jej duša mala vznášať nad ňou, pozorovala samu seba, vyzerala asi trochu divne, keď len stála a hľadela kdesi do prázdna, ale nikto to neregistroval, všetci mali čo robiť so sebou, udržať sa na nohách, vypiť čo najviac šampanského, to sú vážne veci. ...
Všetci sa vrátili dnu a začali sa baviť presne ako predtým... nič sa nezmenilo... znova jej to pripomenulo tú zvrátenosť spoločnosti... všetko, čo si predstavujú, že dosahujú, a predsa nič v skutočnosti nedosiahnu... usmiala sa. Prišlo jej to vtipné a smutné, smiala sa cez pomyselné slzy, ktoré by rada vyronila nad touto spoločnosťou, ktorá sa rútila do záhuby a pritom o tom ani nevedela... nevedela ani kde je sever... pch, spoločnosť. Škoda, že nevie plakať.. Nikdy neplakala... Plakať pre spoločnosť... Úsmev vystriedala krutá narážka, ktorú vyslovila pre seba, ale napriek tomu s takým sarkazmom, akoby celú takzvanú spoločnosť chcela poslať do najhlbších pekiel. Nakoniec, povedala si, posielajú sa tam sami... posielame.. opravila sa. Samozrejme, aj ona tvorila spoločnosť.. Čo to preboha je?! Nič a zároveň Všetko.... nie, na toto nepoznali odpoveď ani filozofi, nieto ešte ona... nato bola primladá a primálo študovaná.... primladá.... znova sa usmiala... tentoraz s ironickým pohľadom... kto je primladý? Akoby tie roky na nich zanechali nejaké stopy.... správajú sa ako malé deti.... obzerala sa okolo seba... uvedomila si, že títo ľudia sa snažia ako najlepšie vedia, aby dni ako tieto mohli stráviť nejako takto, s kopou alkoholu a uvoľnenia... nechápala... jednoducho nerozumela, prečo sa vôbec ženú za tým všetkým... „Definuj to všetko“ povedala si... ťažká otázka... sami nevedia, čo chcú dosiahnuť, jasné, že vedeli, čo chcú, ale nemala na mysli také tie krátkodobé ciele ako mať dom a auto... načo? Veď nie je dôležitejšie mať dobrú náladu a byť sám sebou, byť spokojný? No pre nich očividne nie... jednoducho nechápali, o čo jej ide... ani ona nerozumela im... bolo to vzájomné... niežeby mala problémy zapadnúť, asi to tak vyzerá, keď takto premýšľa- ale nie... nie je to tak... skôr sa viac zamýšľa nad vecami, ktoré ich ani nenapadne sa spýtať samých seba... a podľa nej je to jedna z najdôležitejších vecí, pýtať sa... nie, aby si dostával odpovede, ale aby si zistil, koľko toho ešte nevieš a aby niekto tam hore, ak tam niekto je (a ona bola presvedčená, že je) , aby vedel, že ona sa pýta, že ona sa zaujíma... neverila na osud, to nie, len na niekoho, kto to tam hore pozoruje a postrkuje nás nejakým smerom... tým, ktorým potrebujeme byť postrčení... zrazu si uvedomila, že je jediná, čo netancuje... išla si sadnúť.. aj tak sa zase bude hovoriť, ako to prehnala s pitím... jasné, to ona vždy... neznášala klebety... nikdy nemala potrebu hovoriť o iných bez toho, aby sa rozprávala aj s nimi... nuž niektorým ľuďom to očividne nielen že nevadilo, dokonca im to prinášalo radosť.. opäť nechápala... asi nie som odtiaľto.. som ako Superman... z nejakej zvláštnej planéty... „Aňa!!! “ vytrhlo ju z myšlienok na svoj hviezdny pôvod, „aj ty si tu?? Som si ťa nevšimla.. uveríš tomu?“ dievča sa začalo smiať na vlastnom vtipe. Pousmiala sa. „Jasné.. toto by som si predsa nenechala ujsť, nie?“ povedala to príliš milo, aby si dievča neuvedomilo, ako to myslí, no uvedomila si to neskoro. „Hmm... no tak sa ešte uvidíme... neskôr... čau...“ Vzdychla si. Nikdy si s ňou nemala čo povedať, možno niekedy, keď jej krv bola viac alkohol, ako telová tekutina... ale na to si príliš nespomínala... No nič, nebude tu sedieť... veď sa prišla zabaviť... šup na parket....
Je ráno. Prvého januára 2009. Vstala, no hneď sa zase posadila.... Neabstinovala... No opitá tiež nebola, to by si nepamätala ani ako sa dostala domov... Ako sa sakra dostala domov?? Jasnééé... taxíkom. Ako mohla zabudnúť. Spomínala si celkom jasne, nikam nechcela ísť, no jej takzvaní priatelia povedali, že nemôže predsa na Silvestra sedieť doma... a preto ju teraz bolí hlava... „pch, ako na Nový rok, tak po celý rok... no ďakujem pekne... to bude zase rok,“ mrmlala si len tak pre seba a preťahovala sa na posteli... Poslednýkrát zívla a rozhodla sa pre heroický pokus o tých 5 krokov, ktoré musela spraviť, aby sa dostala do kúpeľne. No čo, zvládla aj horšie veci, nie... „Pohni sa dievča...“
Nakoniec sa jej to podarilo celkom rýchlo.... náááhodou, mávala s tým väčšie problémy, no nič, hlavne, že je hore... zišla dole do kuchyne, kde už dávno voňal obed... Mama sa na ňu len vyčítavo pozrela: „Kde si bola toľko? A ako si prišla domov? Nevravela som ti, že do tretej máš byť doma?“ „ Mami, teraz nie, prosím ťa,“ nazrela do hrnca a zhlboka sa nadýchla, „hmmm, čo to bude? Vyzerá to skvele...“ snažila sa vyzerať čo najtriezvejšie a najspokojnejšie.. „ Och, vždy je to také isté... asi s tebou už nič nespravím..“ vzdychla si, „Čo by to bolo? Lasagne, neboj sa syrové a k tomu bude šopský šalát... chceš už jesť?“ Mala pocit, že nezje nič, ale prikývla, lebo vedela, ako mama rada varí... Nuž, človek sa musí obetovať... čo už....
Nebolo to až také zlé, ako očakávala. Jedlo jej celkom dobre padlo. Bola rada, že sa dala na toto premáhanie. Potom zašla do kúpeľne a osprchovala sa studenou vodou... umyla si vlasy od cigaretového dymu... Páchlo jej aj všetko oblečenie.. Zase ho zabudla vyvesiť, no nič... Musí ho dať oprať...
Ako takto uvažovala, nevšimla si, že už je skoro pol druhej. Bola sobota, mala čo robiť, o šiestej mala byť na skúške a to si chcela ešte precvičiť tanec na súťaž. Prihlášku poslala už pred týždňom, veľmi sa tam tešila... Jej partner bol však trochu chorý, aspoň takto jej to napísal. Dúfala, že sa dá do poriadku... mali sa stretnúť na skúške... boli odjakživa skvelí kamaráti, no odjakživa asi nie, odkedy sa spoznali... hneď prvý deň, keď ich zoznámila ich spoločná kamarátka, si padli do oka.. obaja si mysleli, že by z toho mohlo niečo byť, boli sami a slobodní... ale potom si uvedomili, že to nie je to pravé... boli sebou nadšení, no nechceli pokaziť niečo pekné, čo bolo medzi nimi a čo by sa vzťahom určite pokazilo... vedeli si poradiť, vždy sa mali o čom rozprávať, mali sa na čom smiať, jednoducho boli ako spriaznené duše, aj keď na to ani jeden z nich neveril.... asi mu zavolá, či to nie je vážne....
Ale najprv si to predsa len precvičí... Vypla si svoje dlhé vlasy do uzla a povedala si, že sa najskôr rozcvičí.. Pustila si svoje „cvičebné CDčko“, čo boli akési disco- techno- trance úpravy skvelých známych pesničiek... skoro hodinu jej trvala len rozcvička, potom polhodinu skúšala, aj keď samej jej to išlo trochu horšie.. najmä otočky okolo partnera, zdvíhačka a podobne.. nuž si len predstavovala, ako hviezdia na súťaži.. Tak veľmi sa na ňu tešila!!! Na druhej strane sa však aj bála. Nikdy na takej súťaži nebola a na žiadnej nebola s niekým, vždy mohla všetko vyčítať maximálne sebe.. ale toto, to je niečo iné, vedela, že on to berie dosť naľahko, ako zábavu, ale nikdy mu to nevytkla, lebo jeho humor bola jediná vec, ktorá spôsobovala, že sa ešte nedohádali a nepobili, bol k nej veľmi tolerantný.. musí sa mu za to poďakovať.. nikdy ju nenapadlo, že to nebude až také jednoduché ako si myslela... Bože, ako sa len teší... je vzrušená, a zároveň pociťuje ten nepríjemný pocit, ktorý ju opantá vždy, keď sa na niečo teší... pocit neistoty z toho, čo bude a čo sa môže pokaziť, lebo jej sa vždy všetko pokazí... už len tá nepredpokladaná choroba.... hádam to nie je vážne... asi mu vážne ide zavolať... len aby sa zbavila toho pocitu....
Bezvládne si sadla na posteľ... nevedela, čo bude teraz robiť, nevedela, čo bude s ňou, ako sa má zachovať... v hlave sa jej vírili myšlienky, nevedela ich ani zachytiť, nieto ešte spočítať, premýšľala na plné obrátky, nevedela, čo iné by robila, nevedela.. jednoducho nič... všetko sa zrútilo, všetko bolo stratené.... najviac ju zarmucovalo, čo ju v skutočnosti trápilo, hanbila sa za seba, ale na druhej strane si myslela, že by sa tak zachoval každý, vzápätí si tú myšlienku vyhodila z hlavy... odkedy je ona ako ostatní? Odkedy sa s nimi porovnáva? Nie, Žiadne také... pekne sa pôjdeš presvedčiť, či je to vôbec pravda... Michal... bože, Michal, ako mi toto môžeš robiť?!
Keď pred chvíľkou zodvihla telefón, aby mu zavolala, premkol ju taký zvláštny pocit, no hneď ho aj zahnala... povedala si, že to je len hlúpa nervozita.... Zvoní... zvoní... nič...ako to, veď vždy zdvíha... vtedy začula uplakaný hlas Michalovej mamy: „Anička? Si to ty?“ Zostala zaskočená, čo sa mohlo stať? „ Miško tu nie je vieš... museli ho odviezť do nemocnice...“ hlas sa jej zlomil... „Prosím?? Ako do nemocnice? Veď mal len chrípku, či čo, nie? Čo sa stalo?“ neverila vlastným ušiam.. nemohol jej povedať, že je to niečo vážnejšie? Nebola by čakala a našla by si iného partnera, ako teraz vyhrá....? „To nikto nevedel, že je to horšie... ale dnes ráno mu prišlo zle... nevieme, čo je s ním... veď ja som mu hovorila, nech sa šetrí... ale on každý deň niečo nacvičoval, čo s ním len bude?“ Upokojila Michalovu mamu s tým, že to bude určite v poriadku a zložila.
Stále myslela na to, ako ju v tom mohol nechať ... čo bude teraz robiť? Potom si však prišla ako strašný človek... čo ak to vážne nevedel... nie je to ani také vážne... stále myslela len na súťaž. Musím sa ísť pozrieť, čo je s ním, veď to hádam nebude také zlé... Ide hneď teraz... čo sa bude stresovať... už mali len pár dní, nemôžu byť obaja takto mimo....
Vyšla z izby a zistila, že by to ešte chcelo sprchu... takto nemôže vyjsť von... nuž sa ešte zavrela na 20 minút do kúpeľne a potom podišla k šatníku... tak, čo to dnes bude... nič extra, aby ju pustili dnu... prehrabávala sa vo veciach, no nemohla myslieť na nič iné ako na tú súťaž... Dala si čierne rifle a zelené tričko so smajlíkom, aby vyzerala optimisticky, dlhé vlasy si stiahla do copu, obula si biele čižmy, dala si pepitový kabátik, vzala modrú kabelku a vyšla von.
Prišla do nemocnice celá premrznutá, zohriala sa a išla sa spýtať, kde leží Michal. Sestrička, asi 25ročná blondínka s výrazom lapenej myši a pár kilami navyše, asi nemala zrovna dobrý deň... Mala pocit, že ju niečím nahnevala.. nevedela čím a čo sa tejto žene stalo, ale nemala dobrý pocit z toho, že sa o Michala stará takáto nepríjemná žena... bolo jej divné už len to, že je ešte tam, myslela, že ho už pustili domov.....
Vošla do izby a hneď ho uvidela... premkol ju strach... no nevyzerá dobre... čo ak sa nestihne uzdraviť? Čo bude so súťažou? Spal. Podišla k jeho posteli a uvedomila si, že to určite nie je také dobré, že by sa z toho dostal za necelý týždeň... Vyzeral, že to bude na dlhšie... Vtedy ju prerušil pri úvahách o jeho liečení... Pootvoril oči a pozeral sústredene na ňu....
„Ahoj...“ usmiala sa naňho.
„To si vážne ty? Nie sestrička?“ opýtal sa.
„No dovoľ, nehovor mi, že ti pripomína mňa...“ pokračovala úsmevne.
„Nie, to sa neboj, len si predstavujem teba vždy keď vojde do dverí, je to príjemnejšie, ako pozerať sa na ňu...“
„To si sa z toho pekne vyvliekol.... ako ti je?“
„Bolo mi aj lepšie... ale nie je to zlé.“ slabo sa usmial, „nevidíš?“
„ Práve som cvičila na súťaž, keď som sa dozvedela...“prešla na svoju tému.
„Aha... o toto ide... vieš, že by som ťa v tom nenechal, nie? Myslím, že cvičiť nebudem stíhať, ale veď to už vieme...“
Uľavilo sa jej. Dobre, tak to nie je také zlé.... Ešte sa chvíľu rozprávali o Silvestri a podobne, no nebola duchom prítomná, nevnímala, čo vlastne hovorí.... Myslela si, že si to nevšimol, ale ani netušila ako sa mýli. Nevedela, že keď vyšla z izby, Michal len pokrútil hlavou.... Nepovedal jej, čo mu povedali doktori... možno mal... Ale aj tak ju to nezaujímalo, jediné, čo ju trápilo, bola tá súťaž a on sa musí dať do poriadku.... musí... kvôli nej.... prečo ona na neho takto nemyslí? Prečo je taká iná? Vedel, že je ambiciózna a tvrdá, ale tanec musí byť predsa zábavou, inak ani nevyzerá dobre.... Nikdy takáto nebola, nikdy sa takto nesprávala... To je len tou súťažou, upokojoval sám seba... A ona zatiaľ poctivo doma cvičila....
Prešli tri dni a stále si nebola istá, čo sa stalo vtedy v nemocnici... Michal bol zvláštny, vôbec ho nezaujímala tá súťaž.... To bude tým, že je chorý... Asi nie je vo svojej koži... Nebola si však istá, že to je len tým... Uvedomovala si, že nebola zrovna milá a nesprávala sa ľudsky. Ale čo nechápe, čo pre ňu znamená táto súťaž? Vždy ju chápal, určite chápe aj teraz... Znova sa pustila do choreografie...
Nemohla spať, túto noc, kedy to bolo jednoznačne nutné, jednoducho nemohla... Prišla si, že to nevie a že tam nemá čo robiť, len čo ráno otvorila oči... už len pár hodín... včera cvičili s Michalom spolu... bol akýsi nesvoj, asi preto, že dlho ležal a nebol rozcvičený... išlo im to dobre... nevie, či to bude stačiť... nie je si istá... ale táto nervozita je dobrá, určite dosiahnu, čo chcú.... Chcú vyhrať.... Skutočne obaja?... Zahnala myšlienky, ktoré ju trápili celý týždeň.. veď ma to po súťaži prejde, ubezpečovala samu seba... naozaj?
Čas Č, Miesto M a bude sa tancovať tanec T... niečo úžasné, tešila sa a zároveň mala stále pochybnosti... Michal bol tu, stál pri nej ako vždy, aj keď bol dosť bledý, ale to bude od nervozity... usmiala sa naňho a on ju chytil za ruku... Boli na rade....
Postavili sa k sebe tvárou, videla, ako plytko dýcha a ako zatvára oči a zhlboka sa nadychuje. Zahľadela sa mu do očí a uvidela to, čo predtým nevidela, to, čo nechcela vidieť. Videla bolesť, ktorá sa miešala s úprimným chcením a láskou. Robí to len kvôli nej.... On nie je zdravý, nie je mu dobre a nie je tu kvôli tancu ani výhre, je tu kvôli nej, bude robiť, čo dokáže, aj keď mu nie je dobre, aj keď... začula prvé tóny a nevedela, ako by sa mu poďakovala, bola v tej chvíli najšťastnejšou a zároveň najsklamanejšou osobou na svete... prvý pohyb... videla v jeho očiach porozumenie... pri otočke sa zachvela, keď sa jej takmer poplietli kroky, pozrela naňho a videla to jeho upokojujúce „Nevadí.“ A uvedomila si, že súťaž nie je dôležitá, že je to vlastne jedno... veď ide o zdravie... zachytila jeho pohľad, ktorý hovoril „Mysli potom...“ Určite vyzerala mimo... Sústredila sa na to, aby podala čo najlepší výkon, keď už zahadzuje jeho, nech to malo aspoň zmysel, nech sa nesnaží sám, nech to je aj jej zásluha, nech mu môže splniť aspoň toto želanie... Nadýchla sa a dala do tanca celú dušu, ani nevedela ako a skončili... Bola zadýchaná a spotená, ale bolo jej všetko jedno, všetky pravidlá, všetko... objala ho a myslela, že bude plakať... zašepkala len: „Prepáč mi, prosím ťa, prepáč....“ opakovala to stále dookola.
Sedela s víťazným pohárom v ruke na chodbe nemocnice... Slzy, tie nenávidené slzy, ktoré nikdy nemala, jej stekali prúdom po lícach. Nevedela, čo bude robiť... bože koľkokrát si to predtým povedala... koľkokrát už mala ten pocit za posledné dni, ale prišlo jej akoby to bol iba sen... všetko, čo robila bolo nič, všetko to bolo ako činy hlúpej naivky.... keby bola tým... bože, ako mohla dopustiť niečo také? Ako mohla byť taká slepá? Ako? Prečo práve jemu? Prečo to nemohol spraviť niekto jej? Veď ona je tu tá zlá a nevďačná, ona je tá, ktorá pociťuje znechutenie zo seba samej, to je ona... Anna... Zaslepenosti dala nový rozmer... Sebectvo je jej druhé meno.... Všetko, čo nemala rada na ľuďoch, to všetko je... Ako dokázala byť taká? Čo teraz? Ako to vysvetlí jeho mame? Že bude musieť zostať v nemocnici dlhšie, ako sa predpokladalo, že už možno nevyjde.. Prenasledovali ju jej vlastné chyby, jej vina, jej bolesť... Mala ho tak rada, toľko pre ňu znamenal... znamená, stále je pre ňu veľa, ale ona pre neho už nie, ona pre neho musí byť ten najhorší odpad... Už sa na ňu nepozrie... už jej nepohladí vlasy a nepovie, že to bude dobré... už nie... ľutovala sa... zase? Zase myslí iba na seba... už nie... ona taká predsa nebola a ani nebude, nie, to nie je ona....
Sestrička, čo vyzerala ako myš vyšla na chodbu a zakričala: „Je tu niekto s pánom Janotom? Haloo... pán Janota!!“
Vyskočila na rovné nohy, utierala si slzy a dychtivo sa spýtala, čo sa deje.
„ Môžete ísť za ním, ak chcete...“
„ Ja... ďakujem vám, sestrička...“
Zostala však stáť ako prikovaná, nevedela, ako sa mu má pozrieť do očí.. je tam, pár metrov od nej, ale ona nemôže... nemôže ísť predsa len tak do izby... cítila sa previnilo... nabrala však odvahu a prekročila prah... Nadýchla sa a chcela zdvihnúť zrak, ale nemohla.. jednoducho nebola schopná pozrieť sa na neho... Blížila sa k posteli a robila stále menšie kroky... Musíš, musíš mu to povedať... No tak.... Pozrela sa naňho, podišla bližšie a uvidela jeho nehybnú tvár, pravidelne sa zdvíhajúcu hruď a znovu sa jej pustili slzy. Zahryzla si do pery. Chytila ho za ruku a stisla ju.
„ Ahoj... Ja... Len som chcela, aby si vedel, ako ma to strašne mrzí, že som nechcela byť taká a proste... ja... ja neviem, čo sa to so mnou stalo, to som nebola ja, veď vieš, aká som, nie? Veď ma poznáš, to... to som nemala robiť, ja sa nechcem zbavovať zodpovednosti, ale vieš... ja neviem, čo ma to napadlo, to nie je ani tvrdohlavosť, to je šialenstvo a ja.. nemala som ťa do toho zaťahovať... prepáč mi, prosím ťa, prepáč, ja som nechcela, ja... bože... ja viem, že ma asi nepočuješ... ale aj tak... ja neviem, čo som si myslela na čo som myslela a prečo nie na teba, ja...ja... som strašná a asi sa už som mnou nebudeš nikdy rozprávať, ale ja ti to musím povedať.... Nemám ospravedlnenie, nijaké neexistuje... Mne je to tak ľúto... Ja som vážne úbohá... a ty si skvelý... “
„Možno tanečník, keď sme to vyhrali....“začula slabý hlas a cítila, ako jej opätoval stisk.
„Ja... To je tvoja cena, ja si ju nezaslúžim ani len vidieť a si nielen skvelý tanečník, aj človek.. vždy vieš, čo treba spraviť a ako sa zachovať, máš svoje zásady, ktoré nikdy neporušuješ... „
„Asi to budem robiť častejšie takto skoro zomierať...“
„Nežartuj s tým, nevieš, ako som sa bála...“začala, no potom sa nadýchla, „Odpustíš mi to?“ pozerala do zeme.
„Ale prosím ťa,“ zasmial sa, „už sa stalo, veď po takomto pokání to ani nejde inak.“
Chcela ho objať, no stále cítila vinu. Prišla si pošpinená.
„Aňa,“ zrazu zvážnel, „bola to aj moja vina, keby som ti to povedal, pochopila by si to, ale ja som ťa nechcel sklamať, rozumieš? Nevedela si to. Tak už sa usmej, to ma zachráni.“
Pozrela na neho s vďakou, že ju upokojuje a že je ako vždy ten, kto ju ochraňuje od toho zlého. Povzbudzuje ju, nehnevá sa, to nie je ona, kto ho môže zachrániť....
„To ty zachraňuješ mňa... ako vždy...“ slzy jej už vyschli, „ale ja ti to už nebudem robiť, nemôžem ťa využívať...“
„Aňa, neblázni... Ja ti dávam šancu, ja viem, že to bolo tvoje zlé ja a viem, že tu už nie je... Tak si ju daj aj ty sama... To je všetko, čo musíš... prosím ťa nerob blbosti....“
Zodvihla zrak... Myslí to vážne? Videla strach v jeho očiach, strach o ňu... pousmiala sa...
„Fajn, tak koľko si ma tu nechajú? Nech si ideme pekne užiť to víťazstvo...“povedal to, akoby sa nič nestalo. Bola mu vďačná, pocítila k nemu niečo, čo ešte necítila, verila mu, vážila si ho, ľúbila ho.... Smiali sa a rozprávali o všetkom aspoň dve hodiny, potom ju sestrička s myšacím výrazom vyhodila.
Ubehlo šesť dní. Prišla ku skrini a vybrala si čiernu sukňu a rolák. Obula si čierne čižmy a dala si čierny kabát, Vyšla von, bol krásny slnečný deň, hoci bola ešte zima. Kráčala smerom ku kostolu, za ktorým bol cintorín. Už tam bola skupinka ľudí. Prišla a položila bielu ľaliu na hrob s nápisom: Michal Janota, 12.7.1988- 9.1.2009... Odpočívaj v pokoji. Neplakala, veď ona nevie plakať... už zase nevie plakať, ani na pohrebe, ani nikde inde... už si to nikto nezaslúži....
Komentáre