Dievča na moste: Kto vie odpoveď
Sedela na moste a premýšľala. Keby ste sa jej opýtali o čom, bezradne a nedbanlivo by pokrčila plecom a neobťažovala by sa odpovedať vám. Boli by ste jej ukradnutí, len by chcela byť slušná. Naposledy. Ej myšlienky boli ako vír tornáda, ktoré sa stáča raz tým, raz oným smerom. Nevedela, čo si počať. Roman... Peter... Lucia... Andrea... Nevedela, čo má robiť, ale nepremýšľala nad riešením, len si chcela usporiadať myšlienky. Aby vedela, prečo to robí. Aby mala po dlhom čase jasno. Rozhodla sa, že si to postupne prejde...
Roman bol milý, skromný, bral ju ako kamarátku, ale nie priateľku. Neveril jej. Niekoľkokrát jej to aj povedal. Nemal s tým dobré skúsenosti, ženám neveril. Nič ju v živote tak nezranilo, ako keď jej to povedal. Asi ho milovala, ale nedokázala mu to povedať, jednak preto, že svoje city nevedela vyjadrovať a jednak kvôli faktu, že vedela, že by ju odmietol. On chcel len Andreu. Nečudovala sa mu, aj ona ju mala veľmi rada, bola to jedna z jej najlepších priateliek. Bola skvelá, inteligentná, vyšportovaná, vtipná, pohotová a tiež veľmi hrdá, pravdovravná a svojím spôsobom neodolateľná. Napriek tomu nemala šťastie na mužov, hneď prvý, do ktorého sa bezhlavo zaľúbila, jej zlomil srdce. Romana brala ako výborného kamaráta, ale nepriťahoval ju, nevedela, čo má robiť, s ľuďmi mávala len problémy... Dievča z mosta o všetkom vedelo, trápilo sa s Andreou, počúvalo Romana a trpelo, neskutočne trpelo. Keď bola sama, často plakala, srdcervúco, ale nepomáhalo jej to, nevedela, čo má robiť... Nebolo to všetko...
Peter bol Romanovým presným opakom, vždy a všade sa predvádzal, ale keď bol s ňou sám, bola presvedčená, že všetko len hrá a že v skutočnosti je taký, aký je keď je s ňou. Vedel byť vážny, vypočuť ju, vedel, čo chce a potrebuje počuť, bol jej oporou. Niekedy mala pocit, že ho miluje, ale vždy to rýchlo vyprchalo. Nikdy by si to nebola priznala. Pred sebou. Brala ho ako najlepšieho priateľa, muža, ktorého si nezaslúži a ktorý jej nie je súdený, hlavne keď si začal s jej kamarátkou. Priala im to, ale zároveň tým trpela, vždy verila a mala maličkú nádej, že tu raz bude opäť pre ňu. Po ich rozchode sa však prestal o ňu zaujímať, snažil sa ju len vytáčať, ona sa najprv hnevala, ale po pár dňoch ju to vždy prešlo. Jeho to už nebavilo a ona začala, hoci nedobrovoľne, chápať, že mu na nej nikdy nezáležalo. Nikdy. To bola rana pod pás. Keď sa snažila riešiť jeho správanie, odbil ju. Na to bol expert. Svoje problémy začal riešiť s jej, a najnovšie aj jeho, kamarátkou Luciou. To ju zranilo ešte viac.
Ďalšia vec, ktorá ju miatla, bola vzdialenosť medzi dvoma svetmi, ktoré milovala a v ktorých žila. Na jednej strane pokoj a príjemná atmosféra, ktoré pre ňu zosobňovali Andrea a Roman, na druhej vzrušujúce, adrenalínové a nevyspytateľné prostredie s Petrom a Luciou. Nemohla si vybrať, ona bola spojovníkom medzi týmito dvomi svetmi a nikdy si neuvedomovala jasnejšie, ako teraz, čo to vlastne znamená. Že nikam skutočne nepatrí, že nikdy sa nestane úplne jedným, či druhým, že to bude vždy o protikladoch v nej samej. Že nikdy nebude nikam patriť, že nikdy nebude šťastná ani spokojná, lebo oboje mať nemôže, to vedela. Zistila tiež, že nie je v skutočnosti ničím ako v jednom, tak druhom svete. Prečo iné by ju zatracovali obaja muži, s ktorými by si vedela predstaviť život? Síce vedela, že by ani s jedným z nich nebola šťastná, lebo by jej chýbali buď intelektuálne rozhovory s Petrom, alebo živočíšne „bitky“ s Romanom. Stále jej vírilo v hlave pár viet... stále dookola... Nikam nepatríš... Si nikto... Vtom ju napadlo, čo by sa stalo, keby teraz skočila... Oči jej zaliali slzy a sklonila hlavu... Veľké NIČ jej však nezmizlo z hlavy. Nič. Nič pre nich neznamená, nič by sa nestalo, nič by sa nezmenilo, nič... Jasné, že by prišli na pohreb a možno by aj plakali, ale rýchlo by na ňu zabudli. Nemali ju skutočne radi.
Prišla im chladná, ale ona len nevedela vyjadrovať svoje pocity. Príliš mnohokrát sa popálila, než aby riskovala ďalšie sklamanie. Ale život je o riskovaní, musíš riskovať, aby si niečo získal. Keď neriskuješ nežiješ. A keď nežiješ, si nemŕtvy, ta prečo to rovno nezmeniť na mŕtvy? Veď to by bol už len posledný, nepodstatný, materiálny rozdiel...
Vždy bola iná. Inak premýšľala, verila v iné veci, neprezentovala ich však na verejnosti, veď ju, rozpoltenú osobnosť, by aj tak nikto nepočúval a to by bolo pre ňu absolútne zdrvujúce a ponižujúce... Keď bola malá. Často si vymýšľala zážitky, supervlastnosti a podobne. Potom s tým prestala, lebo ju označovali za klamárku, ona však len mala fantáziu ako svet, inak veci vnímala, niekedy si ich pamätala inak ,ako sa stali, bolo to však len neškodné klamstvo, len tak, pre radosť... Aj tú jej vzali.
Smrť vždy považovala za silný zážitok, no nikdy sa jej nebála, neverila, že sa ňou všetko končí, myslela si, že je to niečo ako narodenie, jednoducho prerod do iného sveta, žiaden koniec. Vedela, že existuje niečo vyššie a túžila sa tam dostať... Verila, že je nejaký Boh, nazvite si to ako chcete, niečo, čo bdie nad nami všetkými a vedela, že je to tak... inak jej svet nedával zmysel... A nielen ten. Život sa snažila vždy prežiť naplno, ale teraz premýšľala, či to má ešte význam, či to stojí za to a či má právo ďalej sa takto trápiť. Už sa nepamätala, kedy bola naposledy aspoň minútu šťastná, aspoň sekundu... nie, márne sa snažila si spomenúť. Posunula sa o ďalší centimeter k dravej rieke. Priťahovala ju. Videla v nej silu, ktorú ta veľmi potrebovala, vedela však, že ju nemôže ovládnuť, že sa jej môže len podvoliť. Stále premýšľala... Tušila, že nemá právo vziať si niečo, čo jej bolo dané a život jej bol daný. Nebola to však ona, kto vždy porušoval pravidlá? Nebola to ona, kto vždy túžil byť za hranicou? Zrazu si uvedomila, že nie... že už tu nesedí tá istá žena, akou bývala. Už nemá tie veselé oči, už sa nevie šialene smiať, už nerozdáva dobrú náladu všade okolo seba.. nie, tá je už preč... Kto je teraz? A čo sa stalo s ŇOU? Teraz, usmiala sa cez slzy, si dievča, čo premýšľa, čo robiť, teraz si tá, ktorou si nikdy nechcela byť, tou čo má smutné oči, bolestivý výraz, a ak sa smeješ, je to len pretvárka... a ONA tak neznášala pretvárku... kde je? Nemohla zmiznúť. Skrsla v nej nádej, skúsi ju nájsť... ale iskrička hneď zase zhasla... vedela, že je preč, odišla a už sa nikdy nevráti, už nikdy nebude tým, čím bola...
Čo by som povedala takejto situácii, spýtala sa sama seba a oči sa jej rozšírili, keď si spomenula na rozhovor s Romanom, vtedy, keď jej povedal, že ženám zo zásady neverí. Tesne predtým. Počula sa, ako hovorí: „Každý má v živote nejaký cieľ, zmysel. Stačí ho nájsť, splniť si ho a až potom môžeš zomrieť...“
Áno. Je to tak, ale čo ak je tým tvojím cieľom smrť? Čo ak je práve ona to TO, čo hľadáš? Čo ak sa ňou máš niečo spôsobiť? Na to si nevedela odpovedať. Nechala to tak... Jej myšlienky boli jasnejšie... Sedela tak dlho, jediný, kto ju počúval, boli rieka a most. Odpovedali jej hlasným mlčaním, ktoré občas prerušilo auto, ktoré sa rútilo cestou. Na mesto spadla tma... Vyšli prvé hviezdy... Všetky svetlá svietili, no ona tentoraz nevnímala ich krásu. Možno to bolo naposledy, čo ich videla, no ju nezaujímali. Vedela, že ani oni nevedia odpoveď...
Komentáre